Tak v krátkosti...

29. august 2012 at 9:30 | MadamDanielle |  Denníček
Ahoj, tak v krátkosti. Som na dovolenke vo Vysokých Tatrách, takže okrem toho, že sme často na túrach, som po nich i unavená, a teda na blog nemám veľmi čas... Ale ... čo by to bola za dovolenka bez fotoaparátu? V sobotu sa vraciam domov a dúfam, že so sebou donesiem kopu skvelých fotografií. Zatiaľ sa majte, ahoj!!! :)
 

Tam, kde sa každé ráno zobúdzam

21. august 2012 at 9:32 | MadamDanielle |  Ľudia
K R U P I N A. Tam kde bývam. Nemám to mesto v láske, no predsa sa v ňom každé ráno zobúdzam. Tam je náš dom. Krupina nieje veľkým mestom. Niesú to žiadne extra fotky, obyčajný záber. Záber z miesta, kde bývam. :)



Snaž sa ma pochopiť...

17. august 2012 at 19:13 | MadamDanielle |  Denníček
Snažím sa niečo pochopiť.
Prečo dievča, ktoré bolo slušné, začalo piť? Prečo sa snaží za každú cenu byť iná, spraviť hlúposť a potom byť vinná? Prečo najlepší kamarát dal sa na drogy? Netuší, že len neštastie si privodí? Prečo sa za každú cenu snažíme byť iným? Neprihliadame pritom ani na nástrahy života. Jeho temné ruky sa snažia nás dolapiť. Podľahneme? To záleží na každom z nás. To my si hádžeme polená pod nohy, čakajúc, čo nám ešte osud priveje.
...
Chcem sa s ňou porozprávať tak ako predtým. Povedať jej, čo sa stalo. Ale vzápätí ma dobehne minulosť. Nie, už to nieje ona. Nieje to to dievča, ktorému som zverila všetky moje starosti, smútok zdieľala so mnou. Je to iná osoba. Had striehnuci v tmavom rohu čakajúc na môj koniec. Sup čakajúci na moju chybu, na môj posledný výdych. Aby sa mohla na mňa vrhnúť a rozožrať ma, najlepšie v posledných tikoch. Nech trpím.
...
V živote ma postretne veľa rán. Hlavne od tých blížnych. Mama sa mi už nevie pozrieť do očí. Odvracia sa odo mňa a necháva ma napospas samej seba. Nech si poradím. Vraj všetko zvládnem aj sama. Domov už nieje mojím domovom. Utiekam sa preto do snov a predstáv. Tam budem mať vždy svoje miesto. Pokiaľ sa nezobudím. Potom ma vtrhne späť do krutej reality číhajúceho hada a domova, ktorí už nieje mojím domovom...
 


(Fotografia nieje mojou tvorbou)
 


Beník - Kto sa so mnou ide hrať?

13. august 2012 at 12:37 | MadamDanielle |  Zvieratá

Beník si so svojou loptou rozumie. V istých ohľadoch je jeho najlepšou priateľkou. Nútiť ho do fotografie s ňou nieje nič ťažké. Prosím, tu ho máte. Fotografia nič moc, avšak Beník to svojou pózou á lá oddychujem zachránil. :) Čo vy na ňu? Páči? :)

Môj domáci miláčik

7. august 2012 at 9:58 | MadamDanielle |  Zvieratá

Zavriem za sebou bránku a presúvam sa do bytu. Odrazu však z dverí našej kotolne vykukne hlava. Chvíľu na mňa pozerá, no ochvíľu sú jej labky na mojom tričku. Je to môj psík Beník, zlatý retríver krémovej farby, pri ktorom nuda je nepoznané slovo. Jeho výzvy na hry s loptou nemôžu byť odmietnuté. Stačí minúta bez vašej pozornosti a už sa k vám snaží dostať, nech to stojí čo to stojí.


Teší sa každému môjmu pohladeniu tak, ako sa ja teším už len z jeho prítomnosti. Je mojím najlepším priateľom, i ochrancom. Nevymenila by som ho za všetky bohatstvá Zeme. Pretože on je tu vždy, keď potrebujem. Keď mi je ťažko, i keď sa prehýbam smiechom. Vždy je tu, keď ho potrebujem objať. Vážim si jeho priateľstvo. Jeho oddanosť a vernosť. Neotočí sa mi chrbtom, lebo niekto mu niečo nahovoril, alebo žeby moje priateľstvo nepotreboval. Sme tu pre seba navzájom. Preto si zvieratá vážim, dokonca viac, ako ľudí. Zvieratá síce nemajú dar reči, nemôžu rozpovedať svoje bolesti ale počúvajú nás. Toľko bolesti sme im spôsobili, no oni nás majú radi, veria že budeme lepší, odpustili nám. I zato im patrí veľké ĎAKUJEME. Za to že sú tu pre nás.


Ďakujem Beník, za to že si tu pre mňa. Nemôžem ti síce kúpiť MERCI. Je mi ľúto, že ani slová moju vďaku nedokážu vyjadriť... Už len tvoja prítomnosť mi je pohodou. Hoci nevieš čítať, písať ani počítať, vieš že ťa mám rada. Navždy... :)

Genialita

3. august 2012 at 14:04 | MadamDanielle |  Ľudia
Genialita.
Známe slovo, pozná ho temer každý. I dieťa by vám vedelo vyhabkať význam toho slova. No pýšiť sa onou vlastnosťou už nemôže každý. Musí si ju zaslúžiť.
Nemôžem povedať, že by ma príroda obdarila touto vlastnosťou. A hoci sa snažím napodobovať sa jej - holá skutočnosť ma vždy dobehne. Poznám ľudí, ktorý ňou boli obdarení, spočítala by som ich však na prstoch jednej ruky. Pozorujem ich, snažím sa načúvať ich mysli - ale nikdy asi nepochopím, kde sa v nich toľko vedomostí berie. Nie, nepresedia nad knihami celé dni či noci. A hoci sa na svet dívajú rovnakými očami, predsa v ňom vidia niečo viac. V každom slove vidia niečo. Každá sekunda je pre nich výnimočnou - vidia v nej význam. Chceme byť ako oni, i my chceme v tmavej vode vidieť raka - voda je špinavá, horkosť jej chuti cítiť ďaleko. Snažia sa nás presvedčiť, že to čo sa nám zdá je niečo viac, nepodarí sa im to, lebo len oni majú právo vedieť viac. Svoju múdrosť nemajú z kníh. Odkiaľ sa vzala? Koľko stojí? A či ju niekde našli? Pre nich jednoduchá vec: G E N I A L I T A

V záplave slnečníc

31. july 2012 at 12:44 | MadamDanielle |  Príroda

Mám to šťastie že mám vlastnú izbu. Keď sa pozriem z okna, vidím pole. Tento rok sú tam zasiate slnečnice a tak, keď sa vyzriem z okna, pred očami sa mi nastrie obrovský žltý koberec. Nieje to len pastva pre oči, ale aj priestor pre ďalšie fotografie. Niesú niečo extra, avšak keď sa na ne pozriete s nadhľadom, možno sa aj vy ocitnete v záplave slnečníc tak, ako ja pri ich fotení...


Páčia? :)

Čo naozaj chcem?

28. july 2012 at 14:27 | MadamDanielle |  Denníček

Pri rozhovore s rodinou už neraz padla otázka: Kam ideš na školu? Pri mojej odpovedi mnohí čosi zamrmlú, iní prevrátia očami, nechýbajú rôzne gestá, naplno pracuje i mimika úst. Ja to však beriem ako normálnu vec. Pýtali sa, odpovedám.
Baví ma móda. Nie, nechodím "vyfintená" v najlepšej móde, obliekam si to, čo sa páči mne a v čom sa dobre cítim. Nepotrebujem sa zaodievať do toho, čo mi "schvália" iní.
Návrhárov diktujúcich nám módne trendy je milión. Každý presadzuje čosi iné. Jeden chce ružovú, iný tvrdí, že tá je už dávno OUT. OUT je však ich neustále doťahovanie a hnanie sa v prvenstve. Presadzujem voľné oblečenie, ktoré by sa malo nosiť pohodlne a len zriedka načrtnem akúsi kreatúru. Chcem sa presadiť v módnom priemysle, nech to stojí čokoľvek, aj keď budú začiatky ťažké a mnoho ľudí mi bude chcieť hodiť polená pod nohy, zvládnem to, lebo chcem. A dokážem to. Chcem s radosťou fotiť svoje dokončené modely. S dojatím hľadieť, ako sa moja práca premáva po vyblýskanom móle a všetci "dôležití ľudia" na naň budú hľadieť s uznaním. A dokážem to. Lebo chcem.



(Zdroj fotografií - google.sk)

Objať more

23. july 2012 at 16:21 | MadamDanielle |  Príroda

Chcem sa vrátiť späť. Vrhnúť sa do vody. Do vĺn hltajúcich mi celé telo. Objať more. A nebyť nikým iným, lež samou sebou. Znovu cítiť ten "otravný" piesok na nohách a smiať sa pri chvíľach, keď je naozaj všade. Sušiť plavky páchnuce morskou soľou. Zas byť tam... Škoda, že ten čas je nenávratne preč. Už nemôžem prehrabnúť rukou Čierne more. A predsa chcem urobiť ešte niečo... Chcem objať more...

(Fotografia použitá v článku je mojou tvorbou)

Ľudia sa menia

21. july 2012 at 21:39 | MadamDanielle |  Denníček

Každý sa mení. Aj ja. Aj ja chcem niekedy vyskočiť zo zabehnutej cesty a byť niekým iným.

Ale potom sa pozriem do zrkadla a pousmejem sa: Stále to budem ja, nech bude a stane sa čokoľvek.
A potom si všimnem, ako sa moji blízki zmenili. Už to niesú tí ľudia, ktorých som poznala, milovala. Už sa im neviem pozrieť do očí s tou istotou čo predtým. Alebo len nechcem?
Kto je to? Už som ho/ju niekedy v živote videla? Rozprávala som sa s tým "človekom ? Môžem mu vôbec povedať človek? Jeho správanie ma viac pohoršuje než teší, prekvapuje ma a premýšľam nad ním čo sa dá. Iste. Aj ja som sa mzenila. Už niesom to staré dievča, ako ma poznali. Každý deň počujem samé narážky na svoju osobu. A verte mi, dobré neboli ani raz.
Pozriem sa na kedysi moju najlepšiu priateľku, a neverím, že som sa jej predtým mohla zveriť so všetkými svojimi tajomstvami. Mohla som jej zavolať i v tej najťažšej chvíli. A potom prišiel deň. Zmenila sa. Ľudia sa menia. Neprehovoril a so mnou ani slovo. Darmo som klopala. Kričala. Zúfalo volala o pomoc. A zisťujem, že mi už niet viac blízkej duše. Čakám na vytrhnutie z rutiny. Chcem sa vydať po inej chodbe. A nedívať sa späť. Dúfať, že ľudia sa na mňa nebudú dívať tak, ako predtým. Že zmena nenaruší moje bytie. Nech zmeny nemenia iné osudy. Nech nemusia iné duše blúdiť.

Pretože viem, že ľudia sa menia.

Where to go next