July 2012

V záplave slnečníc

31. july 2012 at 12:44 | MadamDanielle |  Príroda

Mám to šťastie že mám vlastnú izbu. Keď sa pozriem z okna, vidím pole. Tento rok sú tam zasiate slnečnice a tak, keď sa vyzriem z okna, pred očami sa mi nastrie obrovský žltý koberec. Nieje to len pastva pre oči, ale aj priestor pre ďalšie fotografie. Niesú niečo extra, avšak keď sa na ne pozriete s nadhľadom, možno sa aj vy ocitnete v záplave slnečníc tak, ako ja pri ich fotení...


Páčia? :)

Čo naozaj chcem?

28. july 2012 at 14:27 | MadamDanielle |  Denníček

Pri rozhovore s rodinou už neraz padla otázka: Kam ideš na školu? Pri mojej odpovedi mnohí čosi zamrmlú, iní prevrátia očami, nechýbajú rôzne gestá, naplno pracuje i mimika úst. Ja to však beriem ako normálnu vec. Pýtali sa, odpovedám.
Baví ma móda. Nie, nechodím "vyfintená" v najlepšej móde, obliekam si to, čo sa páči mne a v čom sa dobre cítim. Nepotrebujem sa zaodievať do toho, čo mi "schvália" iní.
Návrhárov diktujúcich nám módne trendy je milión. Každý presadzuje čosi iné. Jeden chce ružovú, iný tvrdí, že tá je už dávno OUT. OUT je však ich neustále doťahovanie a hnanie sa v prvenstve. Presadzujem voľné oblečenie, ktoré by sa malo nosiť pohodlne a len zriedka načrtnem akúsi kreatúru. Chcem sa presadiť v módnom priemysle, nech to stojí čokoľvek, aj keď budú začiatky ťažké a mnoho ľudí mi bude chcieť hodiť polená pod nohy, zvládnem to, lebo chcem. A dokážem to. Chcem s radosťou fotiť svoje dokončené modely. S dojatím hľadieť, ako sa moja práca premáva po vyblýskanom móle a všetci "dôležití ľudia" na naň budú hľadieť s uznaním. A dokážem to. Lebo chcem.



(Zdroj fotografií - google.sk)

Objať more

23. july 2012 at 16:21 | MadamDanielle |  Príroda

Chcem sa vrátiť späť. Vrhnúť sa do vody. Do vĺn hltajúcich mi celé telo. Objať more. A nebyť nikým iným, lež samou sebou. Znovu cítiť ten "otravný" piesok na nohách a smiať sa pri chvíľach, keď je naozaj všade. Sušiť plavky páchnuce morskou soľou. Zas byť tam... Škoda, že ten čas je nenávratne preč. Už nemôžem prehrabnúť rukou Čierne more. A predsa chcem urobiť ešte niečo... Chcem objať more...

(Fotografia použitá v článku je mojou tvorbou)

Ľudia sa menia

21. july 2012 at 21:39 | MadamDanielle |  Denníček

Každý sa mení. Aj ja. Aj ja chcem niekedy vyskočiť zo zabehnutej cesty a byť niekým iným.

Ale potom sa pozriem do zrkadla a pousmejem sa: Stále to budem ja, nech bude a stane sa čokoľvek.
A potom si všimnem, ako sa moji blízki zmenili. Už to niesú tí ľudia, ktorých som poznala, milovala. Už sa im neviem pozrieť do očí s tou istotou čo predtým. Alebo len nechcem?
Kto je to? Už som ho/ju niekedy v živote videla? Rozprávala som sa s tým "človekom ? Môžem mu vôbec povedať človek? Jeho správanie ma viac pohoršuje než teší, prekvapuje ma a premýšľam nad ním čo sa dá. Iste. Aj ja som sa mzenila. Už niesom to staré dievča, ako ma poznali. Každý deň počujem samé narážky na svoju osobu. A verte mi, dobré neboli ani raz.
Pozriem sa na kedysi moju najlepšiu priateľku, a neverím, že som sa jej predtým mohla zveriť so všetkými svojimi tajomstvami. Mohla som jej zavolať i v tej najťažšej chvíli. A potom prišiel deň. Zmenila sa. Ľudia sa menia. Neprehovoril a so mnou ani slovo. Darmo som klopala. Kričala. Zúfalo volala o pomoc. A zisťujem, že mi už niet viac blízkej duše. Čakám na vytrhnutie z rutiny. Chcem sa vydať po inej chodbe. A nedívať sa späť. Dúfať, že ľudia sa na mňa nebudú dívať tak, ako predtým. Že zmena nenaruší moje bytie. Nech zmeny nemenia iné osudy. Nech nemusia iné duše blúdiť.

Pretože viem, že ľudia sa menia.

Chcem dýchať

19. july 2012 at 16:32 | MadamDanielle |  Denníček

Pozerám sa na životy druhých.
Ich pocity zachytené vo fotografiách. Sú šťastní? Alebo chcú svetu dokázať hranice svojej voľnosti? Ich životy su poprepletané na ich závistlostiach. A predsa sa nevyhnem porovnávaniu s nimi. O čo som proti nim lepšia? Alebo, o čo horšia? Čo ma od nich oddeľuje, tvorí medzi nami bariéru a tak sú moje nádychy kontrolované ich pohľadmi?!
Sú talentovaní a pekní - ja sa tým pochváliť nemôžem. Hovorí sa, že každý má na niečo talent, no mňa táto veta zatiaľ nevystihla. A i keď mám niekedy predsa len pocit, že som sa vyslobodila z týchto okov, znovu ma niečo chytí, a stiahne späť. Späť do tmavej izby premýšľania, sužovania mysle. A predsa pošepnem - mám na to, som lepšia než oni, skúšam to znova a znova, som posadnutá tým, čo dokážem.
Ale je to to, čo chcem? Iste, veď mi to ide! No potom sa mi znovu pozrú do očí hovoriac - nie to nie je ono. Ich tváre, pohyby, talent mi znovu vyrážajú dych a vysmievajú sa mi pohľadom. Zvrhnú pod vodu všetky moje túžby, ciele, chuť niečo dosiahnuť, a ja sa stále nájdem na dne priekopy. Dostanem sa niekedy odtiaľ? Dokážem to?
Nadýchnem sa, snáď mi to prinesie nové myšlienky. Snáď sa to už nestane, Možno už bude všetko lepšie... ak... oni nebudú zas tí lepší...

(Fotografie použité v tomto článku niesú mojou tvorbou)

Sny - sú tu pre nás

16. july 2012 at 16:43 | MadamDanielle |  Denníček

Neustále si kladiem otázku, čo je to sen. Prečo existujú, prečo nám neustále neschádzajú z mysle. Prečo sa niekedy jednoducho radšej nepozrieme pravde do očí, no v kúte svojej izby snívame. Jeden povie - aby som si svet urobil o niečo krajší, druhý zas - aby mi čas ubehol rýchlejšie. Ale je to potrebné?
Aj ja chcem z času na čas snívať, ponoriť sa do vlny predstáv a nemyslieť na nič iné, len na to, ako sa prechádzam po ulici so svojím idolom, mám 18... A potom si spomeniem, že tento všetok čas by som mohla stráviť užitočnejšie. Ísť na prechádzku so psíkom, porozprávať sa s priateľmi... No sny sú až príliš lákavé, vtiahnu nás do deja fantázie a je pre nás nemožné odtrhnúť sa od nich.
Ale môžme sny venovať aj iným smerom. Snívať a dúfať, že raz sa aj dievčatko v poslednom štádiu rakoviny uzdraví, že aj búrka a dážď raz ustanú... Utrieť si slzy a povzdychnúť si, že aj keď snívať je pekné, je načase pozrieť sa do očí realite. Snažiť sa, urobiť okolie krajším, veselším. I keď to bude ťažké a sem tam na nás doľahne únava a stres, poviem si - som na ceste za snom. Nebudem viac snívať - hoc je to pekné - posnažím sa urobiť si sen ako vo sne, nech pretrváva navždy. Nebude to ľahké a sem tam sa vytvorí štrbina, zatnem päste a pôjdem ďalej. Vydám sa na cestu. Na cestu za snom.


(Obrázky a fotografie použité v tomto článku niesú mojou tvorbou)

More raja

3. july 2012 at 13:07 | MadamDanielle |  Príroda

Neviem prečo som tejto fotke dala názov More raja. Asi preto, že keď sa povie more, predstavím si pohodu, harmóniu. A nielen predstavím, tento pocit som zažila na dovolenke v Bulharsku spred 2 týždňov. Len ma mrzí, že som tieto pocity nemohla priniesť sem, na blog. Ešteže bola vynájdená fotografia...

Premýšľala som a rozhodla som sa zapojiť do súťaže o najlepšiu fotografiu prírody. Rozhodla som sa pre túto fotografiu. Potrebovala by som však nestranné názory - je táto fotografia vhodná?


Ďakujem za vaše komentáre :)